Nálada v daždi

Autor: Eva Lacová | 16.12.2015 o 0:20 | (upravené 16.12.2015 o 12:55) Karma článku: 5,71 | Prečítané:  251x

Vierka čakala niečo cez hodinu. Sedela na lavičke, fajčila jednu cigaretu za druhou a čakala. Dávala mu šancu. Pocitu totálneho sklamania a naivity sa však nedokázala ubrániť. Rozpršalo sa. 

V jeden moment pocítila teplo na oboch lícach. Naučila sa plakať na rôznych miestach. Bez hanby, s maximálnou frustráciou. U lekára, v práci, v bare. Lavička pred železničnou stanicou však bola jej premiérou. Bolo jej jedno, že je stredobodom záujmu okolostojacich čakajúcich. Od istého času jej bolo jedno, čo si kto o nej myslí. Ako si poťahovala z cigarety, zahliadla ho. Aj z diaľky jej bolo jasné, že je naliaty. Prišiel k nej, s hlavou sklonenou od hanby, s tichým „ahoj“. Z ruky jej vytrhol cestovnú tašku, pobozkal ju letmo na líce a so sklopeným zrakom sa jej ospravedlnil. Mlčala. Vedela, že sa Dušan hanbí, že ju sklamal. A hoci to v nej v danej chvíli vrelo, bola rada, že vôbec prišiel. Predstava, že ostane visieť na ošumelej stanici, z ktorej vlaky premávajú len sporadicky, nebola príjemná, navyše keď teplota je hlboko pod bodom mrazu. Sedem je Vierkine šťastné číslo. Sedem poschodový bol aj panelák, v ktorom mal Dušan prenajatý jednoizbový byt. Kachličky v úzkej chodbe boli poznačené zablatenými šľapajami. V kúpeľni si s odporom umyla ruky. Na umývadle zvyšky chlpov po holení, na práčke guča prádla, vrátane mokrých a zapáchajúcich uterákov, v sprchovacom kúte voda po členky. Vo Vierke to opäť vrelo. Pri pohľade na usmievavého a už uvoľneného Dušana, jej však bolo jasné, že hnevať sa je zbytočné. Bez slov sa pustila do práce. Dušan si sadol na barovú stoličku a pozorne sledoval Vierku, ktorá sa zmietala v kuchyni. „Hneváš sa?“ vyslovil potichu Dušan. „Ja nie som Tvoja frajerka, nemám Ti čo vyčítať. Je to Tvoj život,“ laxne podotkla. Keď bolo mäso hotové, prisadla si k nemu, zapálila si cigaretu a vychutnávala si ju ako zaslúženú odmenu. „Ľúbim Ťa.“ vyslovil v tichosti Dušan, pri pohľade do Vierkiných očí. Sklopila zrak. V hrdle jej navrela guča, v ústach nič len sucho. Ostalo ticho. Akoby nič nepočula a on nič nepovedal. Fľašu načatej vodky, ktorú našla v obývačke odložila do chladničky. Dušan jej sľúbil, že sa jej počas nastávajúcich dvoch dní, ktoré mali stráviť spolu nedotkne. Prvé prosby o to, aby si mohol naliať prišli o hodinu. „K tomu rizotu sa to jednoducho hodí. Len jeden pohárik, dobre?“ prosíkal Dušan. O desiatej večer už Vierka ležala na matraci, ktorý pri príležitosti jej návštevy Dušan zaobstaral, zatiaľ čo on spal na koženom gauči. Zobudila sa krátko po polnoci na bolesť hlavy. V celom byte sa svietilo. Dušan nahlas chrápal. Vhodná chvíľa zapáliť si jednu. Dušan bol z tých, ktorým nevadilo, keď sa v byte fajčilo, naopak, sám ju upozornil na to, že v jeho byte, hoci bol len v podnájme, je to povolené. V tichosti sa presunula do kuchyne. V hlave jej vírilo podozrenie. Otvorila chladničku. Keď dofajčila druhú cigaretu, vrátila sa naspäť do obývačky. Ráno sa Vierka zobudila s migrénou. Celé dopoludnie preležala na matraci. Na čele studený obklad, v sebe dve tabletky. Dušan prihrial mäso s ryžou, ktoré Vierka navarila deň predtým. Najedli sa a pri krabičke cigariet trávili sobotňajší obed.

Poznali sa niečo cez pol roka, no prvý krát sa videli včera, keď ju Dušan vyzdvihol na železničnej stanici. On napísal ako prvý, s prosbou o pomoc. Vierka ako amatérska psychoterapeutka nezaváhala. Najprv si písali cez chat, neskôr si začali telefonovať, až nakoniec došlo k pozvaniu. Obojstranná chuť vidieť sa bola silná, hoci všetko viac i menej podstatné už o sebe vedeli. Dušanove zelené oči, tmavé blond vlasy a poriadne chlapské ruky Vierku priťahovali. „Nejdeme si ľahnúť?“ vykĺzlo akosi prirodzene z Vierkiných úst. Dušan hľadel na Vierku skrz cigaretový dym, akoby nič nepočul. Zdalo sa, že čaká až Vierka svoju výzvu zopakuje.

Zobudila sa okolo polnoci. Do okien bubnoval dážď v pravidelných intervaloch. Rohová lampa, ktorú nechal Dušan svietiť, poskytovala dostatok svetla na to, aby Vierka mohla preskúmať, každú z jeho vrások. Rukou mu prechádzala po tvári. Pripadala si ako sochár, ktorý sa snaží zafixovať si tvár, pery, čelo, nos i všetky nedokonalosti svojho objektu. Pomalými pohybmi vykĺzla z jeho objatia. Za svetla lampy sa obliekla, zbalila si veci a sfajčila poslednú cigaretu. „To bolo naposledy,“ vírilo jej dookola v hlave.

Večer si tak ako obvykle uvarila harmančekový čaj a ľahla do vyhriatej postele. Nachvíľu sa započúvala do zvukov neutíchajúceho dažďa. Prognózy na nasledujúce dni boli priaznivé. Nasadila si okuliare na čítanie a siahla po jej najnovšom knižnom objave. Ticho v dome prerušil až pípajúci telefón, hlásiaci novú sms-ku. „Ahoj Vieročka, už letím z Frankfurtu. Na obed som doma. Mám na niečo chuť.“ Vierka si prečítala sms-ku dvakrát a telefón vrátila  na miesto. Zajtra uvarí mäso na prírodno. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mesačnú dcéru našla v nemocnici so zlomenou nohou. Tvrdia, že si to urobila sama

Po odbere krvi ostala mesačnej Liliane modrina na päte a zlomená stehenná kosť.

DOMOV

Plavčan zostane ministrom do konca augusta

SNS neodpovedala, či je za otáľaním vyčkávanie na koaličnú radu.

ŠPORT

Sú senzáciou našej ligy, za odmenu mávajú opekačky

FC Nitra prekvapuje a je na čele Fortuna ligy.


Už ste čítali?