Nálada v daždi

Autor: Eva Lacová | 16.12.2015 o 0:20 | (upravené 16.12.2015 o 12:55) Karma článku: 5,71 | Prečítané:  217x

Vierka čakala niečo cez hodinu. Sedela na lavičke, fajčila jednu cigaretu za druhou a čakala. Dávala mu šancu. Pocitu totálneho sklamania a naivity sa však nedokázala ubrániť. Rozpršalo sa. 

V jeden moment pocítila teplo na oboch lícach. Naučila sa plakať na rôznych miestach. Bez hanby, s maximálnou frustráciou. U lekára, v práci, v bare. Lavička pred železničnou stanicou však bola jej premiérou. Bolo jej jedno, že je stredobodom záujmu okolostojacich čakajúcich. Od istého času jej bolo jedno, čo si kto o nej myslí. Ako si poťahovala z cigarety, zahliadla ho. Aj z diaľky jej bolo jasné, že je naliaty. Prišiel k nej, s hlavou sklonenou od hanby, s tichým „ahoj“. Z ruky jej vytrhol cestovnú tašku, pobozkal ju letmo na líce a so sklopeným zrakom sa jej ospravedlnil. Mlčala. Vedela, že sa Dušan hanbí, že ju sklamal. A hoci to v nej v danej chvíli vrelo, bola rada, že vôbec prišiel. Predstava, že ostane visieť na ošumelej stanici, z ktorej vlaky premávajú len sporadicky, nebola príjemná, navyše keď teplota je hlboko pod bodom mrazu. Sedem je Vierkine šťastné číslo. Sedem poschodový bol aj panelák, v ktorom mal Dušan prenajatý jednoizbový byt. Kachličky v úzkej chodbe boli poznačené zablatenými šľapajami. V kúpeľni si s odporom umyla ruky. Na umývadle zvyšky chlpov po holení, na práčke guča prádla, vrátane mokrých a zapáchajúcich uterákov, v sprchovacom kúte voda po členky. Vo Vierke to opäť vrelo. Pri pohľade na usmievavého a už uvoľneného Dušana, jej však bolo jasné, že hnevať sa je zbytočné. Bez slov sa pustila do práce. Dušan si sadol na barovú stoličku a pozorne sledoval Vierku, ktorá sa zmietala v kuchyni. „Hneváš sa?“ vyslovil potichu Dušan. „Ja nie som Tvoja frajerka, nemám Ti čo vyčítať. Je to Tvoj život,“ laxne podotkla. Keď bolo mäso hotové, prisadla si k nemu, zapálila si cigaretu a vychutnávala si ju ako zaslúženú odmenu. „Ľúbim Ťa.“ vyslovil v tichosti Dušan, pri pohľade do Vierkiných očí. Sklopila zrak. V hrdle jej navrela guča, v ústach nič len sucho. Ostalo ticho. Akoby nič nepočula a on nič nepovedal. Fľašu načatej vodky, ktorú našla v obývačke odložila do chladničky. Dušan jej sľúbil, že sa jej počas nastávajúcich dvoch dní, ktoré mali stráviť spolu nedotkne. Prvé prosby o to, aby si mohol naliať prišli o hodinu. „K tomu rizotu sa to jednoducho hodí. Len jeden pohárik, dobre?“ prosíkal Dušan. O desiatej večer už Vierka ležala na matraci, ktorý pri príležitosti jej návštevy Dušan zaobstaral, zatiaľ čo on spal na koženom gauči. Zobudila sa krátko po polnoci na bolesť hlavy. V celom byte sa svietilo. Dušan nahlas chrápal. Vhodná chvíľa zapáliť si jednu. Dušan bol z tých, ktorým nevadilo, keď sa v byte fajčilo, naopak, sám ju upozornil na to, že v jeho byte, hoci bol len v podnájme, je to povolené. V tichosti sa presunula do kuchyne. V hlave jej vírilo podozrenie. Otvorila chladničku. Keď dofajčila druhú cigaretu, vrátila sa naspäť do obývačky. Ráno sa Vierka zobudila s migrénou. Celé dopoludnie preležala na matraci. Na čele studený obklad, v sebe dve tabletky. Dušan prihrial mäso s ryžou, ktoré Vierka navarila deň predtým. Najedli sa a pri krabičke cigariet trávili sobotňajší obed.

Poznali sa niečo cez pol roka, no prvý krát sa videli včera, keď ju Dušan vyzdvihol na železničnej stanici. On napísal ako prvý, s prosbou o pomoc. Vierka ako amatérska psychoterapeutka nezaváhala. Najprv si písali cez chat, neskôr si začali telefonovať, až nakoniec došlo k pozvaniu. Obojstranná chuť vidieť sa bola silná, hoci všetko viac i menej podstatné už o sebe vedeli. Dušanove zelené oči, tmavé blond vlasy a poriadne chlapské ruky Vierku priťahovali. „Nejdeme si ľahnúť?“ vykĺzlo akosi prirodzene z Vierkiných úst. Dušan hľadel na Vierku skrz cigaretový dym, akoby nič nepočul. Zdalo sa, že čaká až Vierka svoju výzvu zopakuje.

Zobudila sa okolo polnoci. Do okien bubnoval dážď v pravidelných intervaloch. Rohová lampa, ktorú nechal Dušan svietiť, poskytovala dostatok svetla na to, aby Vierka mohla preskúmať, každú z jeho vrások. Rukou mu prechádzala po tvári. Pripadala si ako sochár, ktorý sa snaží zafixovať si tvár, pery, čelo, nos i všetky nedokonalosti svojho objektu. Pomalými pohybmi vykĺzla z jeho objatia. Za svetla lampy sa obliekla, zbalila si veci a sfajčila poslednú cigaretu. „To bolo naposledy,“ vírilo jej dookola v hlave.

Večer si tak ako obvykle uvarila harmančekový čaj a ľahla do vyhriatej postele. Nachvíľu sa započúvala do zvukov neutíchajúceho dažďa. Prognózy na nasledujúce dni boli priaznivé. Nasadila si okuliare na čítanie a siahla po jej najnovšom knižnom objave. Ticho v dome prerušil až pípajúci telefón, hlásiaci novú sms-ku. „Ahoj Vieročka, už letím z Frankfurtu. Na obed som doma. Mám na niečo chuť.“ Vierka si prečítala sms-ku dvakrát a telefón vrátila  na miesto. Zajtra uvarí mäso na prírodno. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?