Terapia

Autor: Eva Lacová | 18.10.2015 o 23:12 | Karma článku: 4,64 | Prečítané:  450x

Keď máte na krku štyridsiatku, vnímate život inak ako väčšina ľudí okolo vás. So svojim nadhľadom, so svojimi skúsenosťami.

Vždy som patril k vzorným otcom. Milujem svoje deti. Viem, čo je v živote dôležité a šťastné detstvo k tomu rozhodne patrí. Skutočne šťastný som bol vo chvíli, kedy som videl úsmev na ich tvárach. Venujem sa im vždy, keď mám čo i len chvíľu voľného času. Vždy som veril tomu, že je to tak správne. Oženil som sa, keď som mal dvadsať rokov. Do svojej nastávajúcej som bol neskutočne zamilovaný. Spolu s rokmi sa ale láska z nášho vzťahu pomaly vytrácala. Nechápal som to. Nevedel som si spomenúť kedy a prečo sa tak stalo. Jednoducho zo dňa na deň zmizla a náš vzťah už spájal len papier a milujúce deti. Talianske manželstvo sprevádzané občasným Janiným hysterickým správaním ma privádzali do stavu, kedy som nehovoril nič. Uvedomil som si, že akákoľvek obrana v môj prospech je zbytočná. Jana mala i tak vždy svoju pravdu. Mojou vášňou začal byť alkohol. Boli dni, kedy som dokázal nárazovo vypiť aj dve fľaše vína. Niekedy sa zdalo, akoby na svete neexistoval dostatok chlastu, ktorý by mi zaistil uspokojenie. Dočasne síce zmiernil pocit mojej zúfalej citovej prázdnoty, ale nikdy nie na dlho. Moja manželka bola na tom podobne. Večne bola nespokojná sama so sebou. Potrpela si na chválu od druhých, jedine v tom prípade sa cítila spokojne. Bola perfektná pri sporáku, to musím uznať. Víkendy patrili výhradne jej kulinárskemu umeniu. Mala radosť keď všetkým chutilo, a keď sme ju s deťmi pochválili. Slová „chutí mi“ znamenali to isté ako „si dobrá“. Obaja sme žili svoj vlastný život, tak aby to deti, čo najmenej pocítili, Trávili sme spolu minimum času. Ja s deťmi, ona s deťmi, my s deťmi, ale ja a ona nikdy. Nechýbalo mi to. Keď ste s niekým odcudzený, nemáte chuť s ním tráviť aj to málo zo svojho voľného času, ktorý vám ostáva po celodennom dni v práci. A na čo aj. Po tých rokoch sme si nemali čo povedať. Akoby som dýchal otrávený vzduch.

Ema vstúpila do môjho života tak nečakane, ako výhra v lotérii. Priviala do neho nový čerstvý vzduch. Bol som zúfalý. Zúfalo zamilovaný, a zároveň zúfalo neistý. Nepotreboval som sa Eme sťažovať s cieľom očakávania pozornosti. Nepotreboval som ľútosť. Pred ňou som nerád hovoril o svojich starostiach. Nebolo podstatné to, čo mi dávala, vážil som si to ako som sa s ňou cítil. Tento fakt bol pre mňa hlavnou prioritou. V našom vzťahu nešlo o sex, ale o vzájomnú blízkosť, bez pretvárky. Času na stretnutia však bolo málo. Kvôli práci, rodine, deťom. Ema bola v mojich očiach dokonalá. Istý čas, keď sa Janine hysterické scény stupňovali, začal som sa čoraz častejšie pohrávať s myšlienkou či zostať s Janou alebo prijať neistotu, prinášajúcu slobodu. Bolo to na hovno. Deti, a hlavne - moji aj Janini rodičia, ktorí rozvod nepripúšťali, nakoľko rodinu vnímali ako niečo posvätné, a tiež priatelia, kolegovia, i vzdialená rodina, ktorých mienka bola pre nás dôležitá. Nech aspoň na oko vyzeráme ako ideálny pár, tak ako si to spoločnosť vyžaduje. Jana o mojom pomere vedela. Vytušila to rovnako ako najbližší priatelia. Raz som niekde čítal niečo v zmysle "láska je ako keď sa pocikáš, každý to vidí, ale iba ty to cítiš." Svätá pravda. Klamať tým, ktorí s vami pracujú roky, kamošom zo školy, bolo zbytočné. Rovnako ako bolo zbytočné vysvetľovanie. To nepochopí nikto, kto sa neocitol v rovnakej situácií ako ja. Nech si každý tvrdí, čo chce.

Keď sme sa s Emou opäť po dlhom čase stretli, vložila mi do ruky list. Aké neobyčajné. V dobe, kedy máme sociálne siete, mobil, email,... a ona mi dá do ruky list, ktorý mi vlastnoručne napísala. Páčilo sa mi to. Sám rád píšem, hoci nikto o tom nevie. Ceruzkou na papier, hocikedy, hocičo, čo mi napadne. Nikdy neviem čo z toho vzíde, rovnako ako som nevedel, čo je v Eminom liste. Keď som uložil deti do postelí, pri poháriku obľúbeného vína som otvoril list a s nedočkavosťou mne vlastnou som začal čítať. Pomaly, najpomalšie ako som len vedel, vychutnával som si každé slovo, ktoré sa mi postupne ukladalo pod kožu (alebo do srdca?). „Ťažko sa mi píše tento list. Ťažko sa mi hľadajú slová, ale skúsim to. Viem, že v Tvojom živote nie som na prvom mieste. Nevyčítam Ti to. Milujem Ťa tak veľmi, že aj tento fakt som sa naučila prehryznúť. Že ti nemôžem kedykoľvek zavolať a byť s Tebou. Nechcem narušiť tvoj vzťah, aby som o Teba neprišla úplne. Ale ak sa to raz stane, ak o Teba niekedy prídem, musíš niečo vedieť. Naučil si ma mnohému. V prvom rade samote, ktorú som tak dlho odmietala a ktorej som sa tak veľmi bála. Naučil si ma vážiť si samu seba a rovnako tak každý moment môjho života. Raz si mi povedal, že keď niekoho miluješ, nie je čo riešiť. Rob, čo cítiš. Keď sa niekomu chceš ozvať, ozvi sa mu. Pre akýkoľvek vzťah treba urobiť všetko, čo cítime a aj keď oň prídeme, vieme, že sme tomu druhému dali zo seba to najlepšie, a nebude nás to trápiť. Mala som predchádzajúcu noc zvláštny sen. Sedela som vedľa Teba v aute a pozerala som sa Ti do očí. Oznámil si mi, že sa rozvádzaš. V tom sne som nepociťovala z danej správy radosť ani smútok. Sama neviem prečo. Možno už v tom čase, bolo neskoro. Tak som to cítila. Ľúbim Ťa, či si po mojom boku alebo nie, si totiž v mojom srdci.“ List som poskladal a odložil do nočného stolíka. Terapia prebehla úspešne. Dopil som víno, zhasol lampku a obrátil sa na bok k smerom k spiacej manželke.

O niekoľko mesiacov neskôr podala Jana žiadosť o rozvod. Z ničoho nič, bez akéhokoľvek upozornenia, vysvetlenia. Napísal som Eme, že sa s ňou potrebujem stretnúť a niečo dôležité jej povedať. Bola hlboká noc, sedeli sme v aute. „Rozvádzam sa,“ vydrali sa mi z hrdla ťažké slová. Na Eminej tvári sa nezjavili známky prekvapenia. „No a?!“ opýtala sa ma bez náznaku citu. Ostal som prekvapený z jej reakcie. Nadobudol som pocit, že mi nerozumela, že dosť dobre nepochopila, čo som jej povedal. Opäť som zopakoval tú istú vetu, s úsmevom na tvári. „Rozvádzam sa!“ Znovu som počul to isté. „No a“?! Chladný výraz v Eminej tvári ma prekvapil. Pozerali sme si do očí a ja som pochopil. Niekedy nie sú potrebné žiadne slová. Moje tušenie sa potvrdilo. Povedala mi, že má priateľa, že je po dlhom čase opäť šťastná, a že pre nás je už neskoro. „Mrzí ma to, prepáč“ zneli jej posledné slová pred tým ako vystúpila z môjho ...  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?