V ten večer sa ma ani nedotkol. Bol zahalený pod perinou od hlavy až k päte, ako slimák v ulite. Neexistovala som pre neho. V ten večer som bola pre neho bezvýznamná nula. Zbytočná. Tak som si vtedy pripadala. Zatvorila som oči a začala počítať.
1...2...3....4...5...6...7...8...9...10.
Neudržiavaný, ba priam škaredý. Tak vyzeral ich dom na prvý pohľad. Nevábne miesto pre ľudí, avšak pre myši, dedinské mačky a ostatnú miestnu nekontrolovateľne rozmnoženú pliagu hotový raj. Mám odpor doň vstúpiť. Hnusí sa mi už len na pohľad zvonka, no ak chcem pochopiť, musím. Holou rukou sa dotýkam kľučky, ktorá sa mi tak príšerne hnusí. Plač. Vpíja sa mi do hlavy. Príliš silno. Neznášam ho. Obzvlášť nie ten detský. Prenikal ku mne z izby predo mnou. Prešla som chodbou. Pomaly, potichúčky, so strachom z toho, čo budem musieť vidieť. Mlátila ho. Remeňom udierala po malých detských dlaniach. Cítila som jeho bolesť rovnako ako ju cítil on. Chcelo sa mi kričať. Kým 6-ročný Peťko dostával rany od života v podobe mohutného remeňa, mladší Jožko kľačal v kúte s rukami za chrbtom. Remeň vystriedali facky, neskôr kopance. Bez nadávok to nešlo. Po bitke vytiahla žena z chladničky polievku - zmes zapáchajúcej odpornej hmoty, ktorú by zaiste nejedol ani pes. Hrniec položila na zapálený sporák. Po chvíli, keď žena usúdila, že hádam stačí, položila hrniec na jedálenský stôl. Obom synom s mohutnou naberačkou nabrala do hlbokých tanierov. "Nažerte sa!," skríkla po deťoch a odišla do vedľajšej izby. Pri pohľade do tanierov, ma naplo. Opäť sa mi chcelo kričať. Jožko dal do seba prvé sústo, no polievku nie a nie dostať poslušne do žalúdka. Pozvracal sa. Janík si dal tri lyžice. Viac nestihol. Zvuk dávenia sa dostal až do obývačky, odkiaľ k nim po chvíli vybehla mama. Fľašu s vínom položila na kredenc. Tentoraz sa stal centrom jej útoku 4-ročný Jožko. Niekoľko faciek a bol koniec. Oboch chlapčekov schytila mama za tričká a ťahala do detskej izby.
Bola to skôr "izba za trest". Navlhnuté, splesnivené steny, neznesiteľný zápach (o nič menší ako v ostatných častiach domu), špinavý koberec, prázdne detské regále, pár roztrhaných papierov s detskými machuľami na podlahe, dve postele, jedna stolička, a velikánska skriňa. Nič. V tejto izbe nebolo nič, čo by pripomínalo ako matka, či otec, milujú svoje deti. Bol už večer a prítmie v izbe , kde bol jediným osvetlením mesiac, vyvolávalo strach. Deti sedeli v tichu na koberci a prstami kreslili imaginárne obrázky. Zo strachu z bitky, ktorá by mohla opäť prísť, sa Peťko s Jožkom báli, čo i len vyjsť z izby. Pochopila som odkiaľ sa šíril neznesiteľný zápach. Masívna skriňa. Keď sa do nej Jožko vymočil, ľahol si do postele. Tak ako každý večer, aj teraz tvárou k chladnej stene. Tak im to vždy kázala mama. Znenazdajky sa dvere od izby rozleteli. Prišla ich skontrolovať. „A spať!“ Od toho momentu nebolo nič silnejšie ako ich snaha zaspať. Snenie bolo pre Jožka i Peťka vyslobodením. Aspoň na pár hodín boli „v nebi“. Ležala som pri malom Peťkovi, hladila som ho po vlasoch, a plakala som. Rovnako úpenlivo ako plakal on. On však môj vzlykot nepočul.
10...9....8...7...6...5....4...3....2....1 Otvorila som oči. Po lícach mi stekali slzy. Peter ležal vedľa mňa, ako vždy, aj teraz chrbtom ku mne. Aj keď som mu nevidela v ten moment do tváre, počula som jeho pokojný dych. To ma ukľudnilo. Konečne bol „v bezpečí“.
